Pacient s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie - AIDS

Pacient s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie - AIDS
 
Cena: 8,96 € s DPH
Ušetríte: 10%!
Cena po zľave: 8,06 € s DPH
 

Z úvodu

Zámerom predmetnej stručnej publikácie je upriamiť pozornosť lekára prvého kontaktu, ale aj ďalších pracovníkov v zdravotníctve na letálnu chorobu, ktorá sa u nás stále ešte miestami považuje za zriedkavú a zvláštnu. Ide o infekciu vírusom ľudskej imunodeficiencie, prvotnú príčinu vážneho klinického stavu – syndrómu získanej imunodeficiencie (Acquired Immunodeficiency Syndrome – AIDS). Prispieva k tomu osobitá, neobvyklá etiopatogenéza infekcie, symptomatológia a do istej miery aj špecifické okolnosti sprevádzajúce jej prenos.
Epidemiologické údaje svedčia o pomalom šírení nákazy medzi občanmi Slovenskej republiky, ktoré začalo najneskoršie po r. 1983. Nie vždy sa pritom darí rozpoznávať – z rôznych príčin – nákazu v jej včasných štádiách, čo znižuje nádej na významnejší úspech súčasne dostupnej anti-HIV chemoterapie, ktorá v mnohých prípadoch zreteľne predlžuje a skvalitňuje život pacienta, resp. pacientky.
Syndróm získanej imunodeficiencie bol opísaný v r. 1981. Odvtedy nákaza nadobudla rozmer pandémie (vo forme početných subepidémií), postihnúc – globálne – už vyše 70 miliónov ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) považuje týchto prvých 25 rokov šírenia vírusu iba za počiatočnú fázu pandémie. V ostatných rokoch sa v jej prospech začínajú uplatňovať nové, epidemiologicky významné faktory. Je to biológia HIV, tak aj faktory spoločenskosociálne, zvyšujúce nebezpečenstvo nákazy pre rôzne vrstvy populácie. Pandémia nemá charakter známych veľkých epidémií (mor, cholera, chrípka atď.), ktoré po určitom čase odznievajú. Infekcia HIV má výrazný sklon stať sa infekciou endemickou.

V Slovenskej republike, napriek relatívne početným jednotlivcom závislým od užívania zakázaných drog podávaných vnútrožilovo, výskyt prípadov infekcie HIV prenesenej touto cestou je zatiaľ minimálny. V Slovenskej republike ako jedinej európskej krajine nedošlo doteraz k prenosu nákazy infikovanou krvou (transfúzie krvi) u nás vyrobenými krvnými derivátmi. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrala včasná a úzka spolupráca medzi Národným referenčným laboratóriom pre AIDS v Bratislave (založeným v januári 1984) a transfúznou službou, ktorá rozpracovala a dôsledne uskutočňuje program sebestačnosti v tejto oblasti.

Vývoj anti-HIV liekov a liekov používaných v liečbe chorôb vyskytujúcich sa v rámci syndrómu AIDS (oportúnne infekcie, niektoré zhubné novotvary a ďalšie choroby) nepretržite napreduje. Priebežne vďaka neustále sa rozširujúcim klinickým skúsenostiam (k HIV je vnímavý výlučne človek) a prehlbujúcemu sa chápaniu patogenézy retrovírusovej infekcie a jej komplikácií pri liečbe, starostlivosť o pacientov sa zdokonaľuje, resp. sa menia odporúčania postupov, ako aj kritériá na ich hodnotenie. Terapia infekcie HIV/AIDS, ako chronickej choroby, je vo svete doménou osobitnej subšpecializácie v rámci infektológie. Nielen pre svoju zložitosť a neobyčajne dynamické napredovanie, ale aj preto, že u ošetrujúceho lekára je potrebná rozsiahla osobná špecifická skúsenosť s riadením zdravotnej starostlivosti pri neobyčajne variabilnom priebehu choroby. Na druhej strane lekárom prvého kontaktu pripadajú mimoriadne náročné úlohy, ako napr. diagnostikovať akútnu primárnu infekciu HIV, nadviazať produktívny kontakt s postihnutým (napr. komplexné poradenstvo vzhľadom na zatiaľ nevyliečiteľnosť nákazy a z nej prameniace zložité sociálne a osobné problémy, prevencia ďalšieho šírenia infekcie a rad ďalších závažných otázok), starostlivosť o liečeného pacienta s dlhodobo progredujúcou chorobou, najmä pri častom výskyte početných nepriaznivých nežiaducich účinkov doživotnej anti-HIV terapie (vedúcich nezriedka k prerušeniu až odmietaniu liečby), algeziologické a ďalšie iné problémy. V tejto súvislosti sa vidí tiež potrebné, aby lekár prvého kontaktu mal základné poznatky o anti-HIV liekoch, mechanizmoch ich pôsobenia a o prejavoch ich nežiadúcich účinkov a najmä o ich neobyčajne závažných dôsledkoch na metabolizmus pacienta pri celoživotnej liečbe. Má poznať aj najdôležitejšie interakcie s inými liekmi, veľmi časté u pacientov s pokročilou infekciou HIV, na ktoré sa často zabúda. Preto sa táto príručka zameriava v prvom rade na najzávažnejšie situácie, s ktorými sa môže stretávať lekár prvého kontaktu.
Z úvodu

Zámerom predmetnej stručnej publikácie je upriamiť pozornosť lekára prvého kontaktu, ale aj ďalších pracovníkov v zdravotníctve na letálnu chorobu, ktorá sa u nás stále ešte miestami považuje za zriedkavú a zvláštnu. Ide o infekciu vírusom ľudskej imunodeficiencie, prvotnú príčinu vážneho klinického stavu – syndrómu získanej imunodeficiencie (Acquired Immunodeficiency Syndrome – AIDS). Prispieva k tomu osobitá, neobvyklá etiopatogenéza infekcie, symptomatológia a do istej miery aj špecifické okolnosti sprevádzajúce jej prenos.
Epidemiologické údaje svedčia o pomalom šírení nákazy medzi občanmi Slovenskej republiky, ktoré začalo najneskoršie po r. 1983. Nie vždy sa pritom darí rozpoznávať – z rôznych príčin – nákazu v jej včasných štádiách, čo znižuje nádej na významnejší úspech súčasne dostupnej anti-HIV chemoterapie, ktorá v mnohých prípadoch zreteľne predlžuje a skvalitňuje život pacienta, resp. pacientky.
Syndróm získanej imunodeficiencie bol opísaný v r. 1981. Odvtedy nákaza nadobudla rozmer pandémie (vo forme početných subepidémií), postihnúc – globálne – už vyše 70 miliónov ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia (SZO) považuje týchto prvých 25 rokov šírenia vírusu iba za počiatočnú fázu pandémie. V ostatných rokoch sa v jej prospech začínajú uplatňovať nové, epidemiologicky významné faktory. Je to biológia HIV, tak aj faktory spoločenskosociálne, zvyšujúce nebezpečenstvo nákazy pre rôzne vrstvy populácie. Pandémia nemá charakter známych veľkých epidémií (mor, cholera, chrípka atď.), ktoré po určitom čase odznievajú. Infekcia HIV má výrazný sklon stať sa infekciou endemickou.

V Slovenskej republike, napriek relatívne početným jednotlivcom závislým od užívania zakázaných drog podávaných vnútrožilovo, výskyt prípadov infekcie HIV prenesenej touto cestou je zatiaľ minimálny. V Slovenskej republike ako jedinej európskej krajine nedošlo doteraz k prenosu nákazy infikovanou krvou (transfúzie krvi) u nás vyrobenými krvnými derivátmi. Rozhodujúcu úlohu pritom zohrala včasná a úzka spolupráca medzi Národným referenčným laboratóriom pre AIDS v Bratislave (založeným v januári 1984) a transfúznou službou, ktorá rozpracovala a dôsledne uskutočňuje program sebestačnosti v tejto oblasti.

Vývoj anti-HIV liekov a liekov používaných v liečbe chorôb vyskytujúcich sa v rámci syndrómu AIDS (oportúnne infekcie, niektoré zhubné novotvary a ďalšie choroby) nepretržite napreduje. Priebežne vďaka neustále sa rozširujúcim klinickým skúsenostiam (k HIV je vnímavý výlučne človek) a prehlbujúcemu sa chápaniu patogenézy retrovírusovej infekcie a jej komplikácií pri liečbe, starostlivosť o pacientov sa zdokonaľuje, resp. sa menia odporúčania postupov, ako aj kritériá na ich hodnotenie. Terapia infekcie HIV/AIDS, ako chronickej choroby, je vo svete doménou osobitnej subšpecializácie v rámci infektológie. Nielen pre svoju zložitosť a neobyčajne dynamické napredovanie, ale aj preto, že u ošetrujúceho lekára je potrebná rozsiahla osobná špecifická skúsenosť s riadením zdravotnej starostlivosti pri neobyčajne variabilnom priebehu choroby. Na druhej strane lekárom prvého kontaktu pripadajú mimoriadne náročné úlohy, ako napr. diagnostikovať akútnu primárnu infekciu HIV, nadviazať produktívny kontakt s postihnutým (napr. komplexné poradenstvo vzhľadom na zatiaľ nevyliečiteľnosť nákazy a z nej prameniace zložité sociálne a osobné problémy, prevencia ďalšieho šírenia infekcie a rad ďalších závažných otázok), starostlivosť o liečeného pacienta s dlhodobo progredujúcou chorobou, najmä pri častom výskyte početných nepriaznivých nežiaducich účinkov doživotnej anti-HIV terapie (vedúcich nezriedka k prerušeniu až odmietaniu liečby), algeziologické a ďalšie iné problémy. V tejto súvislosti sa vidí tiež potrebné, aby lekár prvého kontaktu mal základné poznatky o anti-HIV liekoch, mechanizmoch ich pôsobenia a o prejavoch ich nežiadúcich účinkov a najmä o ich neobyčajne závažných dôsledkoch na metabolizmus pacienta pri celoživotnej liečbe. Má poznať aj najdôležitejšie interakcie s inými liekmi, veľmi časté u pacientov s pokročilou infekciou HIV, na ktoré sa často zabúda. Preto sa táto príručka zameriava v prvom rade na najzávažnejšie situácie, s ktorými sa môže stretávať lekár prvého kontaktu.

Obsah:

  • – Vírus ľudskej imunodeficiencie
  • – Prenos infekcie vírusom ľudskej imunodeficiencie
  • – Choroba spôsobená infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie a jej prirodzený priebeh
  • – Laboratórne diagnostické skúšky na dôkaz infekcie vírusom ľudskej imunodeficiencie
  • – Antiretrovírusové lieky: stručné poznámky
  • – Poradenstvo v prevenciii prenosu vírusu
  • – Diagnóza primárnej infekcie vírusom ľudskej imunodeficiencie v praxi lekára prvého kontaktu
  • – Chronická infekcia vírusom ľudskej imunodeficiencie
  • – Zdravotnícka starostlivosť o ambulantného pacienta s chronickou infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie
  • – Žena s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie
  • – Antiretrovírusová liečba, indikácie pre jej začatie a problematika starostlivého dodržiavania predpísaného liečebného režimu
  • – Starostlivosť pacienta s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie o vlastné zdravie
  • – Niektoré psychologické problémy pacientov s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie

 

 Medicínsky odbor: Infektológia, Imunológia

 

Ďalšie informácie

Autor:  Vlastimil Mayer
Vydavateľstvo:  Herba
Vydanie:  Deviate
Rok vydania:  2006
Väzba:  Mäkká
Formát:  13 x 20 cm
Jazyk:  Slovenčina
« Späť
 

Komentáre - Pacient s infekciou vírusom ľudskej imunodeficiencie - AIDS

- Žiadne komentáre -